Zelený Štvrtok

ZELENÝ ŠTVRTOK

Prečo “zelený” štvrtok? Ľudový názov Zelený štvrtok bol prevzatý z germánskeho bohoslužobného názvoslovia greinen – nariekať (Gründonnerstag). V starej Cirkvi sa totiž v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov; biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň vzrušeného, ľútostivého, ale i radostného plaču, keď sa verejní hriešnici po dlhšom pokání mohli zúčastniť na sviatostiach Cirkvi. Zelený štvrtok má latinský názov Dies viridium – Deň zelených ratolestí,čo je tiež spájané s obradom zmierenia. Verejní hriešnici sa podobali suchým ratolestiam, ktoré sa na Zelený štvrtok pokáním a rozhrešením zazelenali na strome Cirkvi. Na Zelený štvrtok si pripomíname jedinečnú skutočnosť: Aj my sme boli znovu naštepení na strom života – na Krista/Cirkev.

Na Zelený štvrtok si Cirkev pripomína tiež ustanovenie Eucharistie - pamiatky, ale i skutočnej, nekrvavej obety Ježiša Krista. Na Zelený štvrtok sa otvára “prameň života” v spôsoboch chleba a vína, ktoré sa skrze slová premenenia stávajú skutočným telom a krvou obetovaného veľkonočného baránka Krista. Tento prameň života, ktorý sa viditeľne otvorí na Veľký piatok zaplavuje celú Zem svojou spásonosnou milosťou. A každý, kto sa dostane do styku s jeho životodarnou “vodou” sa uzdraví a stane sa stromom prinášajúcim ovocie po celý rok  (porov. Ez 47, 1-12). A to je na prvom mieste veriaci človek, ktorý sa práve na Zelený štvrtok, očistený sviatostným kúpeľom sviatosti zmierenia a prijímaním veľkonočného baránka Krista, bezprostredne vystavuje spasiteľným účinkom živej vody prúdiacej z prebodnutého boku Krista.

Eucharistia má tiež meno: Pánova večera, sv. omša alebo tiež obeta. Pán Ježiš totiž Eucharistiu ustanovil pri „večeri“, keď spolu s apoštolmi slávil židovskú Veľkú noc, pri ktorej Židia obetovali a jedli veľkonočného baránka. A obetou je preto, lebo pri nej sa Ježiš i naďalej nekrvavým spôsobom obetuje za spásu sveta.

Je potrebné si uvedomiť, že Pánovu večeru, t. j. sv. omšu, slávi spoločne Kristus a Boží ľud. Ona je stredobodom bohoslužby celej Cirkvi a preto má mať prvé miesto v miestnom spoločenstve veriacich. Cez eucharistickú obetu Boh posväcuje ľud a ľudia slávením sv. omše zasa vzdávajú Bohu dokonalú úctu, skrze Krista nášho Pána. Preto majú k sv. omši vzťah i všetky ostatné pobožnosti, modlitby a dobré skutky.

V duchovných knihách sa dočítame o mnohých spôsoboch, ako sa zúčastniť sv. omše, aby nám priniesla čím najviac úžitku. Po II. vat. koncile sa zdôrazňuje, aby každý veriaci mal účasť a bol činný podľa svojho stavu. Kedysi boli obrady sv. omše v latinčine. Preto sa veriaci zúčastňovali sv. omše pasívne – modlili sa vlastné modlitby, zatiaľ čo kňaz v latinčine slávil sv. omšu. Dnes to už tak nemá byť vzhľadom na to, že obrady sú v národnom jazyku. Preto je dôležité modliť sa spolu s kňazom – sledovať text a duchovne sa zjednocovať s jeho obsahom.

Ako pri každom náboženskom úkone, tak aj pri sv. omši je podmienkou milosti vnútorná dispozícia. Na sv. omšu je najlepšie disponovaný ten, kto už predtým vedie náboženský život. Keď vychádzame z toho, že sv. omša je obetou, potom najlepšie bude na sv. omšu disponovaný ten, kto má v sebe ducha obety a túžby po jednote s Kristom a s celou Cirkvou, teda so všetkými s ktorými mysticky zasadá k jednému stolu.

Pretože k úplnej účasti na sv. omši patrí aj účasť na sv. prijímaní, povedzme si ešte niečo o „príprave“, ktorá má predchádzať sv. prijímaniu zo strany prijímajúceho. Rozlišujeme dvojakú prípravu: „nutnú“ a „žiadúcu“. Za nutné sa považujú tri veci: stav v posväcujúcej milosti, správny úmysel, eucharistický pôst (jednu hodinu pred sv. prijímaním). K správnemu úmyslu patrí: duch lásky a odpustenia, ktorého musí prijímajúci mať. Okrem nutných podmienok je dôležitá aj žiadúca príprava, aby bol úžitok zo sv. prijímania čo najlepší. Tu sa rozlišuje na „vzdialenú“ a „blízku“. Vzdialenou prípravou nazývame pravý kresťanský život. Máme žiť tak, aby sme mohli prijímať kedykoľvek. Blízka príprava je bezprostredne pred sv. prijímaním. Podľa sv. Františka Saleského je hlavná a najdôležitejšia príprava k prijímaniu „úplne sa podrobiť Božej vôli“. Potrebná je živá viera, horúca túžba po Ježišovi, láska k nemu, pokora a bázeň pred ním, hlboká úcta. Samozrejme, že nesmie chýbať láska k blížnemu.

Eucharistia je vrchol kresťanského života. Je prameň, z ktorého všetko vychádza, a ku ktorému sa opäť všetko navracia. Eucharistia je život tohto sveta. Sýťme sa týmto životom. Ježiš, prítomný v Eucharistii, nikoho neodoženie, kto k nemu príde s úprimným srdcom.

Zdroj: http://www.pater-gabriel.eu/kazne/post/velky-tyzden/