Veľké jubileum

Veľké jubileum

            Rok 1914. Rok veľkých udalostí a zmien so svete. Veľké nepokoje v Rakúsko-Uhorsku, ktoré vypukli po tom, čo pred mesiacom zastrelili v Srbsku následníka trónu Franza Jozefa, smrť anglického kráľa, úžasný rozmach baníctva, hutníctva, železiarskeho a oceliarskeho priemyslu v Amerike, s tým spojený nárast cien a hodnôt účastín. A vysťahovalectvo. A svetová vojna.

            Do tohto roku sa narodí v Sile pri Nitre v rodine Ďurkovcov chlapček – Janko. Nebol jediným dieťaťom. Matka chudobná práčka povila deti: Michala,  Antona, Jozefa, Pavlu, Jána. Chudobu ešte znásobila otcova náchylnosť k alkoholu. I keď tvrdo pracoval, o čom svedčili od ťažkej roboty pokrivené prsty na rukách ( tie vždy ukázal, ako odpoveď na otázku koľko má detí) a býval aj kostolníkom, bieda bola veľká. Básnik o tom píše:

            „Kým som nešiel do gymnázia, odmala som pásal husi. A vtedy mi k srdcu prirástol ťažký život, aký aj dodnes žijem: ticho a samota, dumy. Priateľstvo s husami, kozami, stromami a trávami, so všetkými vecami. A všetky rozhovory a mlčania boli vlastne piesňami. Ja som pásaval tri kŕdle: naše husi a dvom gazdom z dediny – za krajec chleba a hlt polievky a čiapku. Predstavte si: taký chudorľavý pasák a otrhaný, takými slabými očami, že treba mu bolo kľakať si na roli a tak kľakačky sa prizerať, či jesto tu dosť kláskov a zrniek pre husi, teda taký žobráčik sa chce stať kňazom.“

             A stal sa. Ako kaplán pôsobil v Ždiari, Jurgove, Javorine aj u nás v Liptovskom Hrádku. No centrom jeho kňazského pôsobenia bol Važec. A tak vďační Važťania tento jubilejný rok narodenia i odchodu do Domu Pánovho – roku 1984, 16.V.  na sviatok sv. Jána Nepomuckého uskutočňujú celú sériu stretnutí ešte žijúcich pamätníkov, básnikov, literárnych pracovníkov, bývalých farníkov, a hlavne milovníkov poézie J. Silana. Aj 24. III. bolo jedno z takýchto stretnutí. Veľmi milé posedenie sa začalo sv. omšou, ktorú celebroval kňaz zo Ždiaru. Mikrobusom sa doviezli rímskokatolícki veriaci oblečení v prekrásnych ženských a mužských krojoch. Nádhera. Spomínali na svojho kaplána:

„U nás sa odjakživa pestoval ľan. Ten sme spracovaný ako kontingent odvážali do Tatraľanu Kežmarok. Za odovzdaný ľan dostali gazdinky kúsok nejakej látky. Niekto z farnosti dal pánu kaplánovi látku na košeľu. Niekto ďalší a pán kaplán sa obliekal do ždiarskeho darčeka. Až raz pán kaplán mal veľmi krátku kázeň – V Ždiari sa kradne. Amen – Zdesenie. Otázky bez odpovedí. Až potom sa vysvetlilo, že košeľu bolo treba oprať, pán kaplán si ju zavesil na plot pred chalúpkou – kaplánkou a susedovie krava idúca z paše ju strhla, požula a presunula o dva domy ďalej.“

Milou kyticou kvetov a tamojšej limby vyjadrili vďaku za ťažké roky pôsobenia v krásnom, no nehostinnom kraji, za nesmrteľné verše, ktorými ospieval ľud, prírodu, architektúru, zvyky.

Hrádockí zástupcovia (15) pod vedením p.farára M.Matavu Božím inscenovaním tiež mali duchovný zážitok, verím, že aj duchovný úžitok pri návšteve Diecézneho centra voľného času.

Vďaka delegácii z Národnej knižnice z Martina pod vedením pána Michala Kováča – Adamova. Ďakujeme zapáleným kňazom z Važca, Východnej, Štrby, Hýb i Hrádku. Náš obdiv patrí aj Važtiankam za bohaté a bohaté a chutné pohostenie.

Fotogaléria na stránke važeckej farnosti: http://rkcvazec.sk//galeria/marcovy-vecer-janka-silana-2432014#